aby reč nestála VIII

Sú chvíle, kedy je teda aspoň pre mňa nesmiene zaujímavé sledovať ako sa v čase o seba navzájom otierajú rôzne udalosti. Ako keby o sebe vedeli. Ich následnosť niekedy vskutku zaráža. 

Šla som k mamke na SK. S prckami. Vlakom. V chvíľke kľudu som myslela na jednu dávnejšiu kamarátku. Už som o nej raz dávno písala tu a je dosť možmé, že aj niekde inde. Nemám už úplný prehľad o obsahu blogu, odkedy som ho začala písať uplynul už predlhý čas. A vlastne aj odkedy som mala o danej dáme správy z prvej, teda jej vlastnej ruky. A tak som hladkala spiacemu dieťaťu vlasy a premýšľala, že jej budem musieť napísať. Druhý deň zapnem komp a v mailboxe od nej mail. Ja som samozrejme ešte nepísala nič. Rozhodne nie som z tých, čo za každým prdnutím vidia posolstvo z astrálu ako povedal určite nejaký klasik. To nie. Ale sú proste veci, ktoré Vás tak akosi popchnú k malilinkému zamysleniu sa. Napríklad smerom: ako je to vlastne asi tak s tou telepatiou medzi ľuďmi si navzájom nejakým spôsobom blízkymi. 

Či nie? 

No nič.. takže popojedem.. :)

Rýchle zhrnutie mailu zde:

1.  zaľúbenie, zrejme z poddruhu osudových,

2. svadba (2x v živote, iný chlap), 

3. nie úplne príjemné deja vu typu "dlhý kučeravý blond vlas v našej posteli" spojené s vytriezvením zaľúbenej hnedovlásky 

4. do páru k druhej svadbe postupom času aj druhý rozvod.  

Na krku 36 rokov, depresia. Koniec mailu s láskavým dovolením citujem: "nechcem kurva žiadnu konkrétnu radu, ja len neviem kde kurva furt už robím chybu. Dávam do toho málo? Hovno. Všetko do toho dávam na 100 percent. Nevládzem. Chlapov mám plné zuby a už nechcem žiadneho vidieť. Potrebujem to niekde vykričať." 

koniec citátu, ešte nasleduje niečo čo je pre náhodného čitateľa nepodstatné a zbytočne moc osobné.

Ja som dakedy mala takú tú schopnosť vždy prehltnúť na svetlo sveta sa  horem krkom driapajúce rady o ktoré nik nežiadal. Ale tu mi bola ponúknutá možnosť to rozotrieť. Takže sa jej okamžite chytám. Jazdáááá.

Mám takú teóriu ako začať, ak objekt jeden (XY, YY), ďalej už len O1, chce jeho aby súžitie s iným objektom O2 (a tu opäť rozumej XY, YY, pričom kombinácie môžu byť vskutku ľubovoľné) ktorý bude chcieť nazývať svojím partnerom malo naozaj dobrú šancu na fungovanie.

Ono totiž absolútne dôležité je, aby oba objekty poznali sami seba. A aby sami so sebou vedeli a dokázali žiť. Na to každý z nich potrebuje byť nepomernú časť svojho dospelého života sám. Sám myslím bývať skutočne sám, nie u rodičov, ale sám. No a nepomernú píšem preto, lebo je naozaj nepomerná. Nie je nijako vypočítateľná ani definovatelná, nie je exaktná. U každého je nastavená úplne inak. Čo ale exaktné je, sú dva fakty:
1. v tomto procese je neprípustná asistencia mamky (žiadne voľne dostupné a okamžitého výkonu schopné maminkine práčky plné čistého prádla, ani žiadne maminkine plné chladničky a pod. )
2. absolútne nejde kolembať sa z jedného zdanlivo partnerského "láska až do smrti" náručia do druhého a to temer bez prestávky. Neustále. Nejde padať v depresii z rozchodu, hneď do týždňa do druhého náručia, života, bytu...

Znie to strašne ehm, ako to len povedať slušne ... no nijako, proste znie to asi katastrofálne bullshit-ne.
Ale nie je to výplňový bullshit. Je to pravda. Podľa mňa samozrejme.

Musíš sa spoznať. A poznať.
Dokázať žiť sama so sebou = byť si sama sebou istá.
Úplne.
Ak si si istá sama sebou, tak nehľadáš základnú istotu v niekom inom.

To je totiž podľa kameňom úrazu. Nevedie to nikdy k ničomu dobrému. Po čase sa totiž neistý O1 stane pre O2 ničím iným, než obrovskou na 100% istou príťažou.
A preto to s obrovskou pravdepodobnosťou nemôže a nebude fungovať. 

Na začiatok som myslím vyčerpala, čo som k tomu mala.
Howgh

Fúj, ja to jesť nebudem...

Naša rodina je ako každá iná rodina. Deti a dospelí v roznych štádiách dospelosti. Všetci sršíme múdrosťami. Niektorí roztomilo. Niektorí prirodzene a iní trapne. Minule som počúvala jedného z členov rodiny. Oduševnene s pátosom človeka, ktorému od útleho detstva servírovali na raňajky hrubozrnnú múdru kašu preberala stravovacie návyky svojej dcéry. Samozrejme pred ňou.

"No keď ona je katastrofálne preberavá v jedle" vyvrátené oči smerom k slečne plus taký ten posunok rukou čo vídavate na afektovaných paničkách stredného veku. Je to ten typ, čo je presvedčený, že ak sa ovešia všetkou dostupnou bižutériou a natrie si ústa na skoro purpurovo červeno, zvýrazní si tým hlboké oči a voľakedy štíhly pás. 

"Nedokáže sa normálne najesť a ani za ten svet jej nejde vyhovieť. Nemožem s ňou do reštaurácie. Chápeš, no musela by som sa za ňu hanbiť, keby tam spravila nejaký cirkus."

Fakt neprekonateľný problém. Konkrétne presne ten s cirkusom v reštaurácii. Počúvala som. Pokúšať sa iniciovať nejakú diskusiu je v tomto prípade zbytočné. Dokazujú to mnohé predošlé neúspešné pokusy.

Dotyčná totiž zásadne neprijíma komentáre a nedajboh rady zvonka. Má patent na rozum a to, čo spraví ona, je to najlepšie na celom šírom svete. Určite poznáte minimálne jedného takého človeka a máte približnú, ak nie úplne dokonalú predstavu. Základné fakty ju míňajú nepovšimnuté.

Deti jedia to, čo vidia jesť nás. Ak sa nimráš v jedle Ty a nič na svete nie je dosť dobré, aby ulahodilo Tvojmu jazyku, aj Tvoje dieťa sa bude presne tak isto nimrať v jedle. Funguje tu jednoduchý princíp - opička vidí, opička urobí. 

Neješ zeleninu? Nečakaj, že sa Tvoje dieťa bude vrhať po plodoch zeme.

Ofrfleš každú váru? Ofrfle ju tiež. Ak striktne dodržuješ radikálne sposoby (ne)stravovania, dieťaťu ich chtiac nechtiac vnucuješ tiež.

Pamatám si na príbeh od mojej mamky - učí na škole nejakých už pekných pár desaťročí. Janko Hruška si zabudol doma desiatu a Ferko Šuška, jeho kamarát a nezištný sused mu ponúkol zo svojho rohlíka. Bola v ňom suchá saláma. Krásne gesto sa skončilo v chuchvalci rúk a noh z ktorého sa sem tam vystrkoval rohlík v natiahnutej ruke. Janko si totiž odhryzol a zachutilo mu. Rodičov mal striktných vegetariánov a maso v ústach do svojich 7 rokov nemal. Keď chcel ešte hryz, Ferko si rýchlo vyhodnotil ako moc sa mu oplatí byť lakomý. Už nebol tak zdielny ako pri hryze prvom. Túžba po mase ale bola zvieracia a teda kým deti zavolali pani učiteľku, Ferko mal do krvi poškriabanú ruku a maslo z rohlíka ktorý ubránil, bolo votreté v triednom koberci. Salámu víťazoslávne žviakal Janko. 

Samozrejme nie všetko je chyba rodičov. Aspoň v to teda alibisticky dúfam. Sú deti, ktorým stačí málo. Tiež sú deti, čo sa pri každej príležitosti precpú tak, že im stoja vlasy na hlavách, šponujú sa im prsty na rukách a nohách a prisahám niekedy mám pocit že aj uši.. 

Viem o čom vravím, pretože z oboch extrémov mám doma po jednom kuse. Keď ich vidím jesť, vždy si spomeniem na rozprávku o perníkovej chalúpke. Jedna jahodka do krčiažka, a štyri do brucha. Starši je krčiažok, mladší to brušisko. 

Verte, že som vyskúšala všetko, aby sa to nejako spriemerovalo. Efekt sa rovná krásne zaoblenej 0. 

Dovolím si povedať, že mám o správny sposob stravovania svojich detí naozaj vážny záujem. Mne sa totiž podarilo v osmej triede zúčastniť odtučňovacieho tábora. Nastupovala som ako jedna z vážených senioriek a ručička na váhe nekompromisne ukazovala 124 kg. A nejaké drobné aby som bola presná. Moj manžel v tom istom čase vážil cca 45 kíl nahrubo oblečený a asi v kanadách s oceľovou špicou, a možno aj s ruksakom. Dneska sme samozrejme obaja rovnako príťažliví mladí ľudia :). Líšime sa ale, a to razantne stravovacou minulosťou a samozrejme skúsenosťami s riešením jej následkov.

Proste aby som to nerozpitvávala, lebo čas už pokročil, a posteľ vyzerá tak lákavo.. počas svojej matkokariéry som došla k nasledovnému a osvedčilo sa mi to:

1. ak chcete aby Vaše deti jedli, jedzte pred nimi aj Vy,

2. ak chcete aby jedli slušne a všetko do radu, robte to aj Vy,

3. nedovoľte dieťaťu aby si začalo preberať - nechceš jedlo, choď od stola a dostaneš ho zase za hodinu - toto som začala robiť hneď potom, ako sa objavili požiadavky na brambory a masíčko okamžite ako sa pred dieťa postavil tanier s ryžou a zeleninou.. Taká požiadavka totiž spustí reťažovú reakciu podľa princípu "monkey see, monkey do" a pridá sa aj každé n-té dieťa (kde n je =>2). Takže budete mať n detí,  čo budú tvrdiť, že rozhodne nechcú to, čo ste pred nich práve položili. Po odňatí jedla skrotne iniciátor a plagiátori sa skľunia a jedia vydelené jedlo. Ak nie, majú rovnako smolu.

4. deťom nedovoľte vymýšľať a preberať, ale do jedla ich nenúťte,

5. jezdte pestro, raz to a raz to, nemusí byť každý deň na stole megaflák masa, zelenina je fajná a pohľad na dieťa jediace čokoládovú palacinku patrí medzi moje najoblúbenejšie,

6. nikdy nevravte pred dieťaťom na jedlo fuj a učte deti, že za stolom sa nikdy nevraví "toto nemám rád, to určite jesť nebudem"

a dostávame sa k bodu 

7. dojesť alebo nedojesť jedlo...? toto je priznám sa vec, ktorú nemám úplne uzavretú.. vstupuje do nej moc premenných veličín. Tým sa z toho stala slušne komplikovaná parciálna diferenciálna rovnica.. :) a tie som riešila už hóóódne dávno..

Upozorňujem, že si nerobím patent na rozum, len som spísala čo som sa zatiaľ naučila. Rozhodne to nie je návod spísaný niekým kvalifikovaným. Je takisto dosť možné, že niečo robím zle. K deťom manuál nebol a chýb som už narobila a určite narobím hodne. Kto si bez viny, hoď knedlíkom :)

howgh

aby reč nestála VII

Tu Vám ponúkam prepis dnešhého rozhovoru medzi mojimi dvoma synmi

Účinkujú -  Oliver, Erik, bublifuk (ešte prednedávnom to Erik vytrvalo vyslovoval bublifak) a mydlové bublinky

Oliver bublifuky zbožňuje. Nikam bez nich nejdeme a nieto prechádzky na ktorej by sa bubliny nefúkali.

Ako všetky detské múdra Oliverove aj toto začalo nevinnou Erikovou otázkou:

E: Kde tá bublina Oli letí?

O: No letí předse do školy. Tam jak je ten keřík mají bubliny školu, víš Eričku.

E: Proč?

O: No protože se musí naučit jak létat víš Eričku. A když to vědí, tak pak prasknou.

E: Proč?

O: Protože pak se z nich stanou hvězdičky. Víš takové jako jsou v noci nahoře.

E: Proč?

O: Aby nám mohli svítiť Eričku když je všude tma.

Fascinujú ma ich rozhovory.
Fascinuje ma ako pracuje detská fantázia.
Fascinuje ma ich absolútna bezbariérovosť ...

Howgh

Knock knock ..

Tak Vás vítam spať. 

Na blogu, na ktorom sa pokúsim obnoviť bežný traffic :)

Tí čo nedúfali, že sa tak stane a dávno si ma vyhodili z RSS, tak tí budú musieť míňať čas inak než čítaním mojich postov.
Tí, v ktorých nádej doutnala, a v čítačke im svieti nový príspevok, tak tým prajem príjemný snáď aj letný deň, večer, noc, ráno.. (nehodiace sa škrtnite)

Dúfam, že ste sa mali fajn, a prežili pekné tri až štyri roky života. 

Že všetko čo sa Vám počas nich stalo, Vás vnútorne obohatilo, zocelilo a nezničilo. 

Ehm ehm ... a nabudúce, sľubujem pojdeme zasa na inú pohádku.. :)